Písal sa rok 1990. Padol komunizmus, ľudia začali dovolenkovať za hranicami. To bol príbeh aj mojich rodičov, ktorí sa vybrali na dovolenku do Juhoslávie a ja som ostal doma so starými rodičmi. Tie dni ubehli ako voda a keď sa vrátili, doniesli mi niečo parádne. Jednalo sa o hru Ňu pagadi / N počkaj zajac od spoločnosti Электроника ИМ, teda Elektronika IM. Bol to ruský klon úspešnej konzoly od Nintenda Game & Watch, ale toto info som sa dozvedel až omnoho, omnoho neskôr.

Boli to dlhé hodiny hrania, ale to predsa netreba nikomu vysvetlovať, aké to bolo pre dieťa úžasné držať v ruke hru, ktorá nie je kamarátova, nie je požičaná, ale je jeho. Až neskôr som sa dozvedel, že ju naši vymenili za pracovné poltopánky, ktoré si nabalili so sebou na kšeft (výmenu), lebo vtedy to tak fičalo. Utkvelo mi v pamäti ako som sa dostal cez hranicu 999 bodov a hra začala od nuly, ale na vyššej obtiažnosti. Môj rekord bol prejdenie prvej úrovne a v druhej som dosiahol 899. Sú to hlboké spomienky, ktoré nás ako zberateľov s odstupom desiatok rokov vedú sa vracať k týmto spomienkam a vrátiť sa do tých detských čias. Spomienky sú pre mňa to, čo naštartovalo moju zberateľskú vášeň retro konzol a starých počítačov.

Pamätám si, ako som bol prvák na základnej škole v roku 1991, kedy spolužiak doniesol do školy automat. Bolo to niečo na štýl Space invaders. Mal rôzne úrovne, malý joystick na ovládanie smeru a napájané to bolo ešte veľkými mono batériami, ktoré sa v tej dobe používali v baterkách na svietenie. Nebolo možné sa hrať na slnku, nakoľko na displayi nebolo nič vidieť. O tom automate viem toľko veľa z výlovu spomienok, no nikdy sa mi ho nepodarilo nájsť. Prirovnal by som ho k typu LCD od firmy Bandai (Japonsko). Dokonca sa mi podarilo po vyše 30 rokoch dohľadať toho spolužiaka, čo to mal, ale ani on si už nepamätal presne o čo išlo... No ja ten automat raz určite niekde nájdem. 😊

V roku 1993 kvôli účtovníctvu pribudol do rodiny prvý počítač. Jeho parametre si samozrejme pamätám dodnes. Jednalo sa o Libru PC 386, 1Mb RAM, 83Mb disk, PC speaker, 0,25Mb grafická karta, 13 palcový CRT monitor ešte s tým filtrom na ochranu očí a samozrejme nemohla chýbať ihličková tlačiareň. Mali sme tam len 3 hry. Dve kartové Mariáš a Pasians. Mariáš bol dosť vtipný v hláškach, ktoré mi dodnes utkveli v pamäti – „Nehraj mariáš, daj sa na politiku!“ 😀 Posledná hra z troch zmienených bol Tetris. Netuším aká to bola verzia, ale keď ste dlhšiu dobu neurobili riadok, tak sa tam otvorili také dvierka a vyliezol odtiaľ panáčik, ktorý sa nudil. Samozrejme, všetko fičalo pod MS-DOS. Časom sme sa dostali s bráchom ku hrám ako Prince, Commander Keen 4, Prehistorik, The Incredible Machines, Wolfenstein 3D aj s editorom máp, ale vždy to bolo so zdvihnutým prstom, nieže donesiete domov vírus.😀 Dlho sa to darilo aj napĺňať a také herné pecky ako Dune II alebo Warcraft 1, boli hráčskym zážitkom tej doby. Určite nemôžem zabudnúť na legendárnu Civilizáciu 1. Jedného dňa to ale prišlo, bola to len otázka času. Doniesol som od kámoša LHX – jednalo sa o simulátor vrtuľníká a hra bola zavírená. Od tej doby, skončili časy nosenia hier na domáci počítač.

Presvedčili sme teda našich, aby nám kúpili Sega mega drive II – konzolu na TV, ktorá bola na žlté kazetky. Až s odstupom času som sa dozvedel, že to nebola žiadna sega.😊 Bolo jedno či sa to volalo polystation alebo terminátor, vždy sa jednalo o klon legendárneho Famicomu od Nintenda. Super Mario Bros, Tanky, Galaxian... Tých hier bolo hrozne veľa. Problémom si bolo vybrať na trhoviskách, keď obrázok na hre nebol istotou toho, že tam bude zobrazovaná hra. Jedna hra mi však utkvela v pamäti. Volali sme ju  ľudovo „kúzelný hokej“. Na nálepke bývalo Super NHL 96. Bol to hokej, kde jednotlivé national teams mali skills, teda kúzelné strely a rôzne schopnosti. Neskôr som zistil, že sa jednalo o hru Ike Ike Hockey, ktorá nikdy nevyšla inde ako v Japonsku.

Môj spolužiak mal v tej dobe Sega master system II. Bol som vtedy tretiak na základnej a každé ráno som vstával pred 6:00, niekedy skôr ako rodičia do práce, len aby som mohol ísť k nemu pred školou a zahrať si do 7:30 Sonica, Ghostbusters, Adams Family, Street of Rage...  Pamätám sa ako priateľ jeho mamy mal laptop 386 a mal na ňom Prince Megahit, na tom prapôvodnom čiernobielom displayi, ktorý zanechával „duchov“, keď princ utekal. Vtedy som sa asi prvýkrát hral na laptope.

Jedného dňa mi spolužiak požičal Gameboy. Bol to ten prvý klasický, pre niekoho ľudovo povedané „tehla“😀 No pre mňa to bola láska na prvý pohľad. Spolužiak ho mal od kamaráta, ktorého otec robil autobusára a niekto  si ho zabudol v autobuse. Boli k nemu 2 hry tetris a world cup (futbal). Pamätám si, ako som hral len world cup, lebo tetris bol v tom čase na každom rohu, bola to vtedy tetris mánia. Keďže som mal Gameboy len na pol dňa, prehral som sa celý čas futbal. Cez 3,5mm jack som si napojil gameboy na podomácky vyrobenú debnu, aby som mal lepší a silnejší zvuk, a bolo to mega. Cenovo vychádzal v tej dobe gameboy na 3500 SK, čo bolo nesmierne drahé, a tak som ho nikdy nemal. Dostal som sa k nemu až oveľa neskôr. Kupoval som ho na ebay z UK, kde som ho musel nechať preposlať kamošovi v UK, ktorý mi ho preposlal na Slovensko, lebo predajca nechcel odosielať k nám. Nakoniec to dopadlo tak, že nešiel na ňom zvuk, čo nebolo v popise pri predaji a nedohodli sme sa s predávajúcim na odškodnení. Otvorili sme spor pred ebay a ten povedal, že si môžem gameboy nechať, a že mi vrátia všetky peniaze.😊 Tak som sa dostal k môjmu prvému kusu, a tým to všetko začalo...

Potom som tomu prepadol, pohltilo ma to, ale to pochopí len zberateľ. 😊 Postupom času som sa okrem Gameboyu začal zameriavať na iné konzoly, hlavne Nintendo, avšak obzory som si postupom času rozširoval stále viac a viac. Zaujímali ma najmä veci, ktoré nie sú v Európe a zameral som sa na Japonský trh, kde vychádzali prekrásne konzoly, mnohokrát neznáme pre európskeho zberateľa. No Gameboy ostal aj naďalej mojou srdcovkou, hlavne ten prvý s typovým označením DMG-01. Gameboye mali veľakrát závady, ktoré bolo treba odstraňovať. YouTube je v tomto veľmi nápomocný, veľa vecí som sa z neho naučil. Tak som sa dostal aj k modovaniu Gameboyov. Dostal som sa do gameboy komunity cez facebookovú skupinu, kde ma neskôr urobili adminom zakladatelia skupiny a som ním dodnes.

Za tie roky, čo sa zaujímam o retrogaming, mám kontakty po celej Európe:
Holandsko, Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Maďarsko, samozrejme Česko a Slovensko... No mám aj kontakty v Japonsku či Malajzii, v Amerike alebo Venezuele. Všetkých nás spája jedno – zberateľstvo.😉

S chalanmi, s ktorými sme sa pustili do projektu videohry.tv, sa poznáme asi 4 roky. Ako zberatelia sme sa vnímali, občas som im zohnal niečo ja, potom zase oni mne. Postupom času, ako sme spolu komunikovali, tak sme zistili, že máme rovnaké zmýšľanie, rovnaké hodnoty, veľmi podobné predstavy do budúcna, až to raz dospelo do bodu, kde sme dnes. Všetko chcelo len svoj čas a teraz sme tu, spúšťame web, spúšťame výkup, čoskoro spustíme predaj. Ideme si za svojím snom, ideme si za tým, čo nás baví, za tým, čo nás napĺňa, za tým, čo nás spája. Aj keď sme každý svojsky iní, spája nás zberateľstvo a teraz nás spájajú už aj videohry.tv.😊

Sú síce 2 hodiny ráno, keď toto píšem, no ver mi, že aj po tých štyroch pivách by som ti ten Gameboy poskladal naparádu.😉